Verejná ochrankyňa práv sa obrátila na Ústavný súd SR so svojím návrhom zo dňa 15.1.2014 na začatie konania o súlade ustanovenia § 10 ods. 3 písm. a) a § 10 ods. 8 písm. b) a f) zákona č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi s Ústavou SR, Listinou základných práv a slobôd, Dohovorom medzinárodnej organizácie práce o zrušení nútenej práce a Dohovorom o nútenej alebo povinnej práci.

Verejná ochranyňa práv dospela k záveru, že rozhodnutie zákonodarcu, ktorý v rozpore s viacerými ústavnými článkami a medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky vytvára podmienky na odňatie minimálnej istoty pre zraniteľnú fyzickú osobu (dávky na zabezpečenie základných životných podmienok), možno označiť za rozhodnutie, ktoré znižuje ľudskú dôstojnosť takejto osoby a je v priamom rozpore aj s princípmi sociálneho štátu. Hroziaca sankcia, ktorou je odňatie (zníženie) dávky v hmotnej núdzi, umožňuje charakterizovať tzv. menšiu obecnú službu ako nútenú alebo povinnú prácu, ktorá sa vymáha pod hrozbou trestu a ktorá nie je ponúknutá dobrovoľne, v zmysle Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci.

Ústavný súd SR o predmetnom návrhu rozhodol tak, že ho uznesením sp. zn. PL. ÚS 36/2015-29 zo dňa 10.6.2015 odmietol ako podaný zjavne neoprávnenou osobou.